Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu vodorovná

Dolný Kubín a okolie

O pobyte slovanských obyvateľov na Orave sú známe doklady z 9. storočia nášho letopočtu. Opevneným hradiskom boli už vo veľkomoravskom období Trniny nad Dolným Kubínom.
Názov Kubín sa prvýkrát spomína v roku 1325 v listine, ktorou turčiansky konvent potvrdil zmenu majetkov a získanie osady Vyšný Kubín zemepánom z Liptovskej Revúcej. Z toho vyplýva, že v tomto období musel existovať aj Dolný Kubín. Presnejšia zmienka o Dolnom Kubíne je z roku 1381, keď medzi vyšnokubínskymi a dolnokubínskymi obyvateľmi, patriacimi k Oravskému hradu, vypukol spor o medze.
V rokoch 1564 - 1578 mal Dolný Kubín len 10 - 11 usadlostí. Pri zápise domov pre kráľovskú daň v roku 1598 sa tu napočítalo 34 domov. Obyvateľstvo bolo trvale viazané na pôdu, bez práva slobodného sťahovania. Obec spravoval richtár
Medzníkom v dejinách Dolného Kubína je rok 1632, kedy riaditeľ Oravského komposesorátu Gašpar Illešházy za ročný poplatok 10 zl oslobodil jeho obyvateľov od vykonávania robotných povinností a povýšil ich na mešťanov.
Privilégium pod pokutou prikazovalo obyvateľom Dolného Kubína stavať len pekné a úhľadné domy, opäť postaviť obecný špitál a školu. V závere privilégia sa hovorí o jarmokoch a trhoch, ktoré sa mohli podľa starších zvyklostí konať v nedeľu, ale len po skončení bohoslužieb. Gašpar Illešházy zároveň žiadal kráľovskú kanceláriu o rozšírenie vtedajších jarmočných privilégií, ktoré mali mestečku priniesť ďalšie príjmy.
Roku 1633 panovník Ferdinand II. žiadosti vyhovel a vydal nové privilégium, ktorým Dolnému Kubínu okrem dovtedajších dvoch jarmokov povolil ďalšie dva slobodné výročné jarmoky. Privilégium uznalo aj týždenné trhy, konané každú nedeľu
Veľmi nepokojné časy doľahli na Dolný Kubín v druhej polovici 17. storočia. Povstanie uhorskej šľachty a pustošenie poľsko - litovských vojsk tu zanechalo značné škody. V snahe o hospodárske povznesenie mesta vydal riaditeľ Oravského komposesorátu Juraj Erdödy 30.júna 1696 privilégium na vyberanie mýta v dolnokubínskom brode.
Posledné privilégium vydal mestečku panovník Karol III. roku 1712. Potvrdzovalo Dolnému Kubínu všetky predošlé privilégiá bez zmeny a povoľovalo mu vydržiavať ešte jeden jarmok v nedeľu. Zároveň oslobodzovalo obyvateľov od platenia mýta na súši i na vode.
O správe obce pred jej povýšením na mestečko sa zachovalo málo údajov. O voľbách richtárov, ich práci, právomoci a povinnostiach možno získať dokonalejší obraz až z prameňov z 18. storočia. Na úrad richtára Oravský komposesorát určoval troch kandidátov. Voličom mohol byť len užívateľ kubínskeho poľa. Richtári sami nemohli vykonávať celú obecnú agendu, preto si na pomoc volili prísažných. Richtár mal právo vybrať si šiestich a ďalších volilo mestečko.
Väčšia pozornosť sa vzhľadu mestečka začala venovať od obdobia, keď sa definitívne rozhodlo, že bude sídlom stolice. Prvé fotografické zábery námestia Dolného Kubína vznikli až koncom 19. storočia.

 

DOLNÝ KUBÍN

Niekdajšie sídlo Oravskej stolice, administratívne centrum okresu Dolný Kubín, kultúrne centrum Oravy

Mesto Dolný Kubín, malé počtom obyvateľov, no veľké jeho prínosom do kultúrneho dedičstva slovenského národa. Mesto má mimoriadne výhodnú a atraktívnu polohu. Vedú cezeň európske trasy, spájajúce Balt s Balkánom, so strednou Európou a apeninskou oblasťou. Dolný Kubín sa nachádza na severozápadnom Slovensku. Jeho zemepisné súradnice sú 49°12' 25" zemepisnej šírky a 19°18' 25" zemepisnej dĺžky, s nadmorskou výškou 468 m n. m., no osídlenie presahuje izohypsu 550 m n. m. Stred územia tvorí Oravská vrchovina, ktorá sa vyznačuje pestrým a členitým reliéfom. Pozdĺž rieky Oravy, pretekajúcej stredom územia, vystupuje bradlové pásmo pozostávajúce z odolných hornín vo forme vápencových skaliek. Z geobotanického hľadiska patrí územie Dolného Kubína do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu západobeskydskej kveteny – Oravská Magura, Oravská vrchovina a do obvodu vysokých Karpát – Chočské vrchy a Malá Fatra. Územie Dolného Kubína je tvorené vlastným katastrálnym územím a katastrálnymi územiami ďalších bývalých obcí, dnes častí mesta – Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Záskalie, Jelšava, Mokraď, Kňažia, Medzihradné a Srňacie. Na území mesta sa nachádza niekoľko významných archeologických lokalít. Viažu sa hlavne k mladšej dobe bronzovej, keď jadro obyvateľov tvoril ľud lužických popolnicových polí, ktorý prišiel zo stredoslovenskej oblasti (hlavne Liptova a Turca) a priniesol so sebou svojráznu kultúru. O pobyte slovanských obyvateľov sú známe doklady z 9. storočia nášho letopočtu. Opevneným hradiskom boli už vo veľkomoravskom období Trniny nad Dolným Kubínom. Kubín sa prvýkrát spomína v listine zo 6. januára 1314. Osada sa vyvíjala ako poddanská dedina patriaca Oravskému hradu. Neskôr bola striedavo majetkom uhorského kráľa a mocných oligarchov. Medzníkom v dejinách Dolného Kubína je rok 1632, kedy riaditeľ Oravského komposesorátu Gašpar Illešházy povýšil Dolný Kubín na mestečko za ročný poplatok 400 zlatých a udelili mu právo konať týždenné trhy v nedeľu a dva výročné jarmoky na sv. Katarínu a Kvetnú nedeľu. Privilégium pod pokutou prikazovalo obyvateľom Dolného Kubína stavať len pekné a úhľadné domy, opraviť obecný špitál a školu. Roku 1633 panovník Ferdinand II. vydal nové privilégium, ktorým Dolnému Kubínu okrem dovtedajších dvoch jarmokov povolil ďalšie dva slobodné výročné jarmoky. Veľmi nepokojné časy doľahli na Dolný Kubín v druhej polovici 17. storočia. Povstanie uhorskej šľachty a pustošenie poľsko-litovských vojsk tu zanechalo značné škody. V snahe o hospodárske povznesenie mesta vydal riaditeľ Oravského komposesorátu Juraj Erdödy 30. júna 1696 privilégium na vyberanie mýta v dolnokubínskom brode. Posledné privilégium vydal mestečku panovník Karol III. roku 1712. Potvrdzovalo Dolnému Kubínu všetky predošlé privilégiá bez zmeny a povoľovalo mu vydržiavať ešte jeden jarmok v nedeľu. Zároveň oslobodzovalo obyvateľov od platenia mýta na súši i na vode. Mesto sa začalo výraznejšie meniť po roku 1683, keď sa tu konávali stoličné generálne a partikulárne kongregácie a keď sa definitívne rozhodlo, že bude sídlom stolice. Roku 1726 poskytol Oravský komposesorát pozemok pod stavbu stoličného domu. Stavali ho z miestneho kameňa. Po požiari v roku 1834 sa prikročilo na vtedajšie časy k veľkorysej prestavbe celého Dolného Kubína. Sprísnili sa protipožiarne opatrenia. Napriek tomu už v roku 1834 vznikol v Dolnom Kubíne ďalší požiar. Stoličný úrad, Oravský komposesorát a mestečko sa dohodli na úplnej prestavbe pravej strany námestia. Novým rozparcelovaním stavebných pozemkov sa umožnila výstavba domov mestského typu a dosiahla sa priamočiarosť námestia. Dolný Kubín nadobudol postupne mestský vzhľad. V 19. storočí sa Dolný Kubín dostával stále výraznejšie do povedomia Slovákov. Narodili sa tu, alebo pôsobili viaceré osobnosti, ktoré zasiahli do rozvoja slovenskej kultúry a vzdelanosti a mali významný podiel na slovenskom národnom hnutí. Nesporne k nim patril Janko Matúška, autor slov slovenskej hymny, najväčší slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav, známy milovník a zberateľ kníh Vavrinec Čaplovič, lekár a spisovateľ Ladislav Nádaši Jégé, farár a významný národný dejateľ Andrej Radlinský a celý rad ďalších významných osobností. Začiatkom druhej polovice 19. storočia v Dolnom Kubíne vyvíjala významnú činnosť Spoločnosť Čaplovičovej knižnice. Zamerala sa nielen na využívanie rozsiahlej knižnice, ale hlavne na rozvíjanie regionálneho výskumu Oravy, Turca a Liptova, čo bolo na ten čas veľmi pozoruhodné. Živnú pôdu našli v Dolnom Kubíne aj matičné roky. Poprední predstavitelia slovenskej inteligencie boli zakladateľmi Matice slovenskej. Intenzívny národný život neutíchol v Dolnom Kubíne ani v dobách silnej maďarizácie. Usporadúvali sa slovenské ochotnícke predstavenia a účinkoval tu slovenský spevokol. Postavenie kultúrneho centra Oravy si mesto uchovávalo aj po roku 1918. Väčším podnikom bol tu Oravský priemysel, účastinná spoločnosť. Podnik vlastnil pílu, mlyn a po roku 1919 elektráreň. V roku 1931 sa v meste začal budovať vodovod, upravoval sa breh rieky Oravy, dláždilo sa námestie a ulice. Nedostatok bytov si začiatkom tridsiatych rokov vyžiadal výstavbu i 8-bytového okresného domu. V Dolnom Kubíne sa nachádzali kasárne, ktoré v druhej polovici dvadsiatych rokov menili svoj vzhľad výstavbou nových murovaných objektov. Rozsiahlejšia stavebná činnosť sa v meste vykonávala po roku 1945. Prikročilo sa k výstavbe bytov, verejných budov a priemyselných závodov. Významné obdobie pre Dolný Kubín nastalo po roku 1960. Vyplývalo to z novej územnej organizácie, keď na Orave z okresov Námestovo, Trstená a Dolný Kubín sa vytvoril jeden okres so sídlom v Dolnom Kubíne. Po mnohých rokoch sa Dolný Kubín stal opäť sídlom celej Oravy. Výstavba mesta postupne prechádzala od živelnosti k proporcionálnej výstavbe. Mesto sa rozširovalo smerom na Veľký Bysterec, kde vznikalo nové administratívne centrum s dominujúcim objektom – sídlom štátnej správy okresu. Priemyslové plochy boli určené v severnej časti mesta a dali tak základ pre postupné spriemyselňovanie celého priestoru medzi Dolným Kubínom a Oravským Podzámkom. Primeraná pozornosť sa venovala výstavbe bytov. V roku 1972 sa stal Dolný Kubín sídlom obvodného významu. S vyčleneným urbanizačným priestorom mal 11 740 obyvateľov a ako sídelná aglomerácia spádovej oblasti 29 847 obyvateľov. V tom čase patril Dolný Kubín medzi mestá s najnižším priemerným vekom obyvateľstva. Cieľavedomý rozvoj mesta pokračoval aj v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dokončovala sa výstavba sídliska na Matúškovej ulici, Banisku a tiež podstatná časť bytov na sídlisku Brezovec. Osobitná pozornosť sa venovala budovaniu materiálno-technickej základne pre rozvoj cestovného ruchu. Vybudovaná a daná do užívania bola prímeská rekreačná oblasť Gäcel. Na Kuzmínove bol daný do užívania areál zdravia a oddychu s lyžiarskym vlekom, asfaltovými chodníkmi. Širokej verejnosti začali slúžiť aj tri vleky na Kubínskej holi a upravená zjazdovka. Do nového obdobia vstúpil Dolný Kubín po roku 1989. Zmenené spoločensko-politické pomery sa odzrkadlili aj v meste. Po útlme komplexnej bytovej výstavby koncom osemdesiatych rokov vedenie mesta svoju pozornosť upriamilo na dobudovanie objektov občianskej vybavenosti, technickej infraštruktúry, ako i akcie smerujúce na zlepšenie životného prostredia občanov a zvýraznenie charakteru centra regiónu Oravy. V bytovej výstavbe sa pokračovalo v realizácii rozostavaného obytného súboru Brezovec IV. V občianskej vybavenosti sa dobudovala umelá ľadová plocha a hotel Park v centrálnej časti starého mesta. Naň nadväzovala výstavba kolonádneho mosta pre peších cez rieku Oravu s nástupným priestorom parku a námestia Martina Kukučína. Dokončená bola úprava Námestia slobody, ako i úpravy historického Hviezdoslavovho námestia. V centrálnej časti sídliska Brezovec bola realizovaná výstavba ekumenického centra – rímsko-katolíckeho kostola. Pre športovú a rekreačnú aktivitu občanov sa realizovali úpravy toku Oravy a rozširovali sa možnosti zimnej rekreácie.

 


HISTORICKÉ PAMIATKY A PAMÄTIHODNOSTI MESTA

Najstaršie zachované pamiatky stavebnej a umeleckej povahy pochádzajú zo 14. storočia. S týmto storočím je spojená výstavba prvého gotického kostola v Dolnom Kubíne, ktorý bol v roku 1627 rozšírený a roku 1725 barokizovaný. Základnou urbanistickou stredovekou pamiatkou Dolného Kubína je jeho námestie. I keď sa postupne vyvíjalo, nemalo v stredoveku dnešný rozsah a podobu. Do 17. storočia ho charakterizovala drevená zástavba domov. Drevené domy sa stavali aj neskôr, ale mestské výsady v 17. storočí, trhy, jarmoky, mýta a prechod sídla Oravskej stolice z Veličnej do Dolného Kubína po roku 1683 mali vplyv na stavbu kamenných domov, predovšetkým v strede námestia. Niektoré z nich sa v prestavanej podobe zachovali dodnes. V poslednej tretine 17. storočia postavili budovu župného domu, zväčšeného roku 1758 spojením so susedným domom a neskoršie nadstaveným a prefasádovaným do dnešnej podoby trojpodlažnej budovy a arkádovým dvorom. Jeho funkciu zvýrazňuje reliéfny polychromovaný pieskovcový stoličný erb z 18. storočia na neobarokovej fasáde z roku 1896 medzi prvým a druhým poschodím. Stavebná činnosť koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia vyvolala aktivitu remeselníkov, najmä murárov, aj v Dolnom Kubíne. Toto obdobie zaznamenalo stavebnú činnosť tiež v dnešných mestských častiach Dolného Kubína. V najbližšom Záskalí sa zachovala dvojpodlažná kamenná budova pri dome č. 16 a 17 z prvej polovice 18. storočia. V neďalekej Mokradi zbarokizoval a vstaval do renesančného kaštieľa kaplnku nový majiteľ Abaffy a v Kňažej postavili v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho dreveného kostola na kopci nad obcou murovaný barokový kostol. Neskorší a už empírový – z prvej tretiny 19. storočia je kaštieľ v Malom Bysterci. Je jednoposchodový so stredným portikom, na ktorom je balkón s kamenným zábradlím. Z 19. storočia sa v Dolnom Kubíne donedávna zachovalo viac ľudových domov. Pozoruhodný je opravený farbiarsky dom v Kohútovom sade, v ktorom býval kultúrny pracovník T. H. Florin. V osemdesiatych rokoch 19. storočia bol stavaný rím. kat. farský kostol na základoch prvého dolnokubínskeho kostola. Interiér vymaľovala a reštaurovala dielňa Slovenské umenie v roku 1939. Z toho istého roku sú aj kresby od Edmunda Maszányiho. Epitaf Jóba Zmeškala a jeho manželky rodenej Szent-Ivanyi je z roku 1622 a obraz Sv. Katarína z roku 1764. Ev. a. v. kostol bol stavaný na mieste požiarom zničeného tolerančného kostola v rokoch 1893-1894. Kostol v roku 1934 podľa návrhu Jána Hálu vymaľoval Anton Bodnár . Počet objektov monumentálnej a úžitkovej architektúry bol v roku 1888 rozšírený o budovu pre obchodnú školu a v roku 1906 účelovú budovu pre Čaplovičovu knižnicu. Treba uviesť stavbu Hviezdoslavovho pomníka, ktorý umiestnili pred budovou Čaplovičovej knižnice. Sochu vytvoril v roku 1936 Fraňo Štefunko. Okrem nej na jednoduchom podstavci sú štyri ležaté kamenné kvádre s reliéfovou výzdobou, nápismi a textami. Na opačnej strane ulice sa nachádza dom, v ktorom básnik žil a pracoval po príchode z Námestova až do svojej smrti, teda viac ako dvadsať rokov. Obetiam vojen je v meste venovaných viac pamätných tabúľ. Z ďalších tabúľ sa dozvedáme, že sa tu narodili, alebo tvorili významné osobnosti slovenského kultúrneho života. Podobne ako Národný cintorín v Martine stáva sa postupne kubínsky cintorín národným v rámci svojho regiónu. Viaceré osobnosti tu pochované presahujú úzky regionálny rámec a sú celonárodného významu. Cintorín získal svoj dnešný charakter postupne. Do vedomia sa začal zapisovať od roku 1866, keď bol na ňom pochovaný Leopold Bruck, roku 1877 Janko Matúška, neskoršie Baltazár Demián, Samuel Novák, ale hlavne po roku 1921, keď pribudol hrob najväčšieho slovenského básnika Pavla Országha Hviezdoslava. V nasledujúcich rokoch boli tu pochovaní ďalší oravskí dejatelia, spisovatelia, organizátori slovenského kultúrneho života na Orave.

 

MÚZEUM P. O. HVIEZDOSLAVA

Základom pre vznik múzea sa stala vecná pozostalosť po básnikovi, ktorú darovala do Čaplovičovej knižnice jeho manželka Ilona Országhová, rodená Nováková. Riadne múzeum sa napriek viacerým snahám nepodarilo založiť. Až na celoštátnych oslavách pri príležitosti 25. výročia básnikovej smrti (roku 1946) sa o múzeu veľmi konkrétne hovorilo. Múzeum bolo otvorené 13. novembra 1954 v priestoroch prvého poschodia budovy Čaplovičovej knižnice. Odvtedy prešlo viacerými úpravami. Navštívili ho státisíce návštevníkov, hlavne študentov.


ORAVSKÁ GALÉRIA V DOLNOM KUBÍNE

Regionálna galéria s krajskou pôsobnosťou pre Žilinský samosprávny kraj založená v roku 1965 sídli v Dolnom Kubíne na Hviezdoslavovom námestí v Župnom dome zo 17. storočia – v administratívnom a výstavnom centre galérie. Zbierkovým fondom v ôsmich výtvarných disciplínach v počte 7 472 ks / k 31.12.2006/ výtvarných diel patrí medzi najvýznamnejšie verejné galerijné inštitúcie na Slovensku. Popri trvalých expozíciách v Župnom dome v Dolnom Kubíne /Staré umenie 15. a 19. storočia, Ikony, Slovenské výtvarné umenie 20. storočia, Tradičné ľudové umenie – výber, Mária Medvecká – maliarka Oravy/ inštitúcia organizuje aktuálne krátkodobé výstavy v štyroch výstavných priestoroch. Okrem Dolného Kubína prevádzkuje Oravská galéria ďalšie vysunuté trvalé expozície: Tradičné ľudové výtvarné umenie na Slanickom ostrove umenia na Oravskej priehrade a Galériu Márie Medveckej v Tvrdošíne.

 

ČAPLOVIČOVA KNIŽNICA

Vedecká knižnica je výsledkom celoživotného zberateľského úsilia Vavrinca Čaploviča (1778-1853). Knihy získaval podľa premysleného plánu. Takto sa mu podarilo získať najcennejšie diela od 15. do polovice 19. storočia. Zozbieral okolo 200 rukopisov stredovekých kódexov a spoločenských vied. Zbierka obsahuje aj inkunábuly. Najstaršia bola vytlačená v Strasburgu v roku 1467. Zbieral aj noviny, časopisy, mapy, hudobniny, drobné tlače a rytiny. V roku 1839, keď Vavrinec Čaplovič daroval svoju knižnicu rodnému kraju, obsahovala okolo 20 000 zväzkov. V zbieraní kníh pokračoval až do svojej smrti. Súčasťou knižnice boli aj pamiatky z odboru astronómie, numizmatiky, lekárstva, paleontológie, mineralógie a rôzne technické pomôcky z jeho ciest po Európe.

 

CELOSLOVENSKÉ SÚŤAŽE

V Dolnom Kubíne sa pravidelne organizujú celoslovenské súťaže v prednese poézie a prózy – Hviezdoslavov Kubín (od roku 1954), medzinárodný hudobný festival Čírenie talentov, výtvarný festival Bohúňova paleta a v športe udeľovanie cien Fair-play MUDr. Ivana Chodáka.


 

Dnes má službu:

Dr. Max, Nemocničná
Nemocničná 1944,
026 01 Dolný Kubín

ďalšie dni

Pondelok 19.11.
Dr. Max, Nemocničná
Nemocničná 1944,
026 01 Dolný Kubín
Utorok 20.11.
Azitea
Odbojárov 1959,
026 01 Dolný Kubín
043/3709 033
Streda 21.11.
Najlepšia lekáreň
Nemocničná 2904/4A,
02601 Dolný Kubín
Štvrtok 22.11.
Via Natura
A. Sládkoviča 14,
026 01 Dolný Kubín
Piatok 23.11.
Anna
Nemocničná 1987/24,
02601 Dolný Kubín
0948 171 721
Sobota 24.11.
Alfa
SNP 1203/10,
026 01 Dolný Kubín
043/5885 953
Nedeľa 25.11.
Benu
Nemocničná 2068,
026 01 Dolný Kubín-Brezovec
043/5884 868
Pondelok 26.11.
U anjela
S. Nováka 1764/4,
026 01 Dolný Kubín
043/5865 054

Za obsah zodpovedá
webmaster

webygroup
ÚvodÚvodná stránka